neděle 5. května 2013

Další záhada v Teotihuacanu


Objev stovek kovových koulí v podzemních prostorách pod chrámem Opeřeného hada v Teotihuacanu.

Chrám Quetzalcoatla - Opeřeného hada je šestistupňová pyramida, zdobená sochami opeřených hadů a plastikami jejich hlav.
V současné době se průzkum v této lokalitě zaměřil na 100 metrů dlouhý tunel, který vede pod pyramidou. Šachta byla objevena v roce 2003, kdy silný déšť odkryl díru pár metrů od chrámu.
Tunel byl úmyslně vyplněn a zaslepen ruinami a množstvím různorodého materiálu tehdejšími obyvateli Teotihuacánu a proto průzkumné vyžadovaly  několika leté přípravné práce a plánování.
Před pár měsíci našli archeologové dvě boční komory v blízkosti vchodu do tunelu.
Stěny a strop obou komor byly pokryty minerálním minerální vrstvou složenou z magnetitu, hematitu a pyritu. Vysvětlení archeologů pro tento fakt je jako vždy poněkud komický.
Takto upravená komora prý poskytovala zvláštní jas a zvláštní atmosféru pro rituály, které tam byly s největší pravděpodobností prováděny.
Na podlaze komor byly nalezeny stovky koulí s vysokým obsahem železa vyrobené právě z hematitu, megnetitu a pyritu. Jejich účel a původní umístění je neznámé.  Podle archeologů to samozřejmě žádná záhada není. Jak jistě uhádnete, byly podle nich součástí rituálů J
Pro další průzkum archeologové využívají metr dlouhého, dálkově ovládaného robota, který je dostatečně malý, aby byl schopen prozkoumat další část šachty a měl by proniknout do posledních částí objeveného tunelu a zjistit čím vlastně končí.
Robot Tlaloc II-TC, používá infračervenou kameru a laserový skener pro generování 3D vizualizaci prostorů pod chrámem.
Archeologové budou zkoumat další část tunelu s třemi komorami, právě pomocí robotických kamer. Věří, že centrální komory na konci tunelu mohou obsahovat pozůstatky těch, kteří vládli Teotihuacanu.
Obrazový materiál najdete >>ZDE>>

V souvislosti s objevem mne zaujal ještě další fakt.

V Teotihuacanu byla také nalezena podzemní komora, která je obložená 10 - 20 cm vrstvou slídy. Otázkou je, kde se tam vzala a k čemu místnost sloužila.
Slída je pružná s pozoruhodnou tažností, odolná proti žáru do teploty 800 stupňů Celsia a i náhlé výkyvy teploty jí nevadí. Je "imunní" proti většině organických rozpouštědel a kyselin. Nejdůležitější vlastností je však její izolační schopnost s ohledem na elektrický proud. Vrstva slídy odstíní i proud rychlých neutronů, a využívá se jako moderátor v jaderných reakcích.
Je zajímavé, že slída se v celé Střední Americe vůbec nevyskytuje. Její zvláštní konzistence však alespoň umožnila geologům určit původ slídy z Teotihuacanu: pochází z Brazílie. Jak ji před 3400 lety dopravili přes půl kontinentu, to je otázka, nad kterou si lámou hlavu i archeologové.

Máme tady tedy dvě různě stíněné komory. Protože, pokud se zamyslíte nad současným objevem, tj. nad komorou obloženou minerály s velmi vysokým obsahem železa, tak lze tuto komoru považovat za primitivní Faradayovu klec. Ta se využívá zejména tam, kde je třeba chránit zařízení či osoby před škodlivým elektromagnetickým polem, rádiovými vlnami apod. Co říkáte tomuto nápadu?
Osobně se domnívám, že by bylo asi nejlepší  z místa nálezu vyhnat archeology a pozvat tam fyziky J

Pokud se se zajímáte o podivnosti kolem Teotihuacanu více, zařazuji úryvek z knihy Ericha von Dänikena, Po stopách všemocných:

Teotihuacan, senzačné veľkomesto starého Mexika.

Už v časoch Aztékov bol Teotihuacan v troskách. Tí boli presvedčení, že toto miesto bolo kedysi pohrebiskom ich starých božstiev. Veď práve Aztékovia rozšírili legendu o vzniku Teotihuacanu. /2, 3/
"V nočnom čase, keď ešte nesvietilo slnko, radili sa bohovia na mieste, ktoré sa volá Teotihuacan."
Božia rada mala štyroch členov: bohyňu hviezdneho neba, boha hviezdneho plášťa, učiteľa Quetzalcoatla a boha dažďa Tlaloca. Nebeské konzorcium sa radilo o zrode človeka. Potom sa účastníci natreli bielou kriedou a zahalili sa do vzácnych operených odevov. Ostatní bohovia medzitým kúrili v božej peci a mohutnú, plápolajúcu vatru nechali dohárať. V dyme a ohni napokon dvaja z božej rady zmizli smerom do neba.
No ešte predtým, ako bohovia odštartovali do vesmíru, zanechali plány na výstavbu obrovského mesta. Plány, ktorým už dnes pomaly začíname rozumieť.
Nikto nevie, kto boli tí kňazi architekti, ktorí sú zodpovední za výstavbu Teotihuacanu. Nesporné je iba to, že Teotihuacan bol najstaršou civilizáciou na mexickej vysočine a že začiatok stavby treba datovať okolo roku 1000 pred n. l. Vtedy ešte v Európe neexistoval starý Rím. Ten bol podľa všetkého založený až asi o dve a pol storočia neskôr. Vo vzdialenom Egypte vládla dvadsiata prvá dynastia, v Grécku vznikal klasický helénsky svet božstiev a v Starom zákone malý Dávid práve porazil obra Goliáša.
Tak ako Rím ani Teotihuacan nevznikol za jeden deň. Archeológovia zistili päť rôznych stavebných etáp a v čase rozkvetu, okolo roku 600 pred n. l. sa počet obyvateľov Teotihuacanu pohyboval okolo dvestotisíc.
Z výstavby miest v našom storočí vieme, aké nesúrodé, neusporiadané a neorganizované mestá môžu vzniknúť. V Teotihuacane to však bolo celkom ináč. Od samého počiatku stavby tu existoval pevný plán, ktorý sa aj neskôr pri rozširovaní mesta prísne dodržiaval. Tisíc rokov je dlhá doba, dnešné mestské správy môžu len snívať o tom, že ich terajšie plány sa ešte aj po takom čase niekedy uskutočnia.
Archeologička Laurette Séjourné, ktorá niekoľko rokov viedla vykopávky v Teotihuacane, je presvedčená, že pôvod tejto vysoko vyvinutej kultúry je zahalený tajomstvom, ktoré sa asi nikdy nepodarí rozlúštiť. Odkiaľ pochádzala taká mimoriadna inteligencia, ktorá umožňovala také plánovanie? /4/
A keďže nevieme, kto boli záhadní plánovači a stavitelia, pomenovali sme ich podľa názvu mesta - Teotihuacančania. Zo severu na juh vedie tri kilometre dlhá a štyridsať metrov široká úžasná cesta. Volajú ju Camino de los Muertos -Cesta mŕtvych. Je to luxusná cesta, sprava i zľava lemovaná pyramídami a chrámovými terasami. Smerom na sever má bulvár tridsaťmetrový spád, takže pozorovateľ od juhu nadobúda klamný dojem, že veľkolepá cesta vedie do neba. Tak to ostalo dodnes: Kto stojí na dolnom konci cesty, vidí nekonečné schodisko z pravidelných stupňov, ktoré napokon po troch kilometroch splynie s Mesačnou pyramídou.
V opačnom smere, z pohľadu od Mesačnej pyramídy, vidieť len rovnú cestu - všetky stupienky akoby mávnutím čarovnej ruky zmiznú.
Podľa oficiálnej mienky učencov mali byť záhadní plánovači Teotihuacanu ľudia z kamennej doby. Každý dnešný zememerač vám povie, aké je ťažké vymerať trojkilometrovú cestu tak, aby v pravidelných intervaloch každých pár metrov nasledovalo šesť schodov a plošina s ďalšími šiestimi schodmi a potom ďalšia plošina, pričom celá hra schodov a terás musí na konci stúpajúcej cesty na centimeter presne splynúť s obrovskou pyramídou. Ani jeden schodík či terasa, ani jedna plošinka sa nesmie odchyľovať od normy. Vraj plánovanie z kamennej doby? To predsa nemôže byť konečný múdry úsudok.
Camino de los Muertos, Cesta mŕtvych, sa teda končí pred Mesačnou pyramídou, stupňovito navŕšeným komplexom so základňou 150x200 metrov. To je o trocha viac ako rozloha dvoch futbalových ihrísk. Stavba sa vypína v piatich hlavných terasách do výšky štyridsaťštyri metrov. Prostriedkom vedie široké schodisko k najvyššej plošine, na ktorej vraj kedysi žiarila zlatá socha boha.
Z pohľadu od Mesačnej pyramídy sa po ľavej strane týči najmonumentálnejšia stavba Strednej Ameriky - Slnečná pyramída. Má obdĺžnikovú základňu 222x265 metrov a je o dvadsať metrov vyššia ako Mesačná pyramída. A predsa sa pri pohľade z najvyššej plošiny pyramídy zdá, akoby boli obe pyramídy rovnako vysoké. Optický klam nastáva vplyvom spádu Cesty mŕtvych.
Mimochodom, Slnečná pyramída v Teotihuacane je objemom väčšia ako Cheopsova pyramída v Gíze. Jej hmotnosť sa odhaduje na milión ton nepálených tehál a kameňa. Vonkajšie steny oboch pyramíd boli zvonka pôvodne omietnuté stvrdnutou maltou, a ako dokazujú zvyšky, žiarili farbami. Vrchol Slnečnej pyramídy korunovala pozlátená a postriebrená socha boha. Bola tam ešte aj v časoch španielskych dobyvateľov, no františkánsky mních Juan de Zumárraga, prvý mexický biskup, dal kolosálnu sochu obrúsiť a roztaviť. Zlato bolo dôležitejšie ako bohovia.
Pozdĺž Cesty mŕtvych stáli rôzne nízke pyramídy a terasy, často bohato zdobené reliéfmi s opereným hadom, opicami, jaguárom, kňazmi s nedefinovateľnými predmetmi v rukách alebo krídlami na chrbtoch.
Tretia najväčšia stavba v Teotihuacane je citadela s chrámom boha Quetzalcoatla. Výraz citadela sa mi vidí absurdný, lebo sa ním všeobecne označuje pevnosť. A citadela v Teotihuacane má s pevnosťou tak málo spoločné ako hinduistický chrám s frankfurtskou hlavnou stanicou. No tieto označenia nepochádzajú od ich staviteľov. My ich nazývame Slnečnou a Mesačnou pyramídou, my hovoríme o citadele a chráme boha Quetzalcoatla. Ani netušíme, aké názvy dali svojim nádherným stavbám ich stavitelia.
Takzvaná citadela má dĺžku strany štyristo metrov. Na severnej, južnej a západnej strane stáli po štyri pyramídy, z ktorých dnes ostali len zvyšky. Quetzalcoatlov chrám je bohato vyzdobený štukami. Cez vlysy sa vinú operené hady, masky démonických bytostí zízajú zo stien schodiska a reliéfov, hady sa plazia aj pozdĺž podstavca chrámu. Hlavy obrovských operených hadov obkolesujú štylizované lúče, tváre pôsobia ako draky chrliace oheň. Len tak na okraj - v starej Číne zostupujú bohovia z neba na drakoch chrliacich oheň.
Čo sa dnes v jasnom slnku javí ako biele, sivé či hnedé, žiarilo kedysi jasnými dúhovými farbami. Každý boh mal svoju farbu, reliéfy neboli len ozdobou, mali aj funkciu náboženskej výpovede.
Ornamentálne motívy Quetzalcoatlovho chrámu dokazujú, že symbol opereného hada bol známy ešte pred érou Aztékov a Mayov.
Za chrámovými plošinami a pyramídami, ktoré lemujú Cestu mŕtvych, ležali kedysi budovy, ktoré by sme dnes označili ako obytné. Stáli tam kompletné bloky s tridsiatimi miestnosťami, no existovali aj výnimočne veľké so stosedemdesiatimi piatimi miestnosťami. Boli tam aj menšie chrámy a svätyne, obrovské obytné budovy s perfektným vodovodom. Nálezy potvrdzujú, že mesto bolo rozdelené na remeselnícke štvrte. Na jednom konci vládol hrnčiar, na inom kamenár, na ďalšom tkáč. Časťami mesta viedli rovné ulice, ktoré sa bez výnimky križovali v pravých uhloch. Teotihuacan bol New Yorkom Strednej Ameriky.
Pred niekoľkými rokmi ma istý mexický priateľ upozornil na kuriozitu, ktorú práve objavili. Všade okolo mesta našli archeológovia na kopcoch, svahoch a vrcholoch hôr v určitých bodoch v skalách ryhy, ktoré v predĺžených líniách tvoria nad Teotihuacanom akúsi sieť. Ak sa 21. marca, v deň jarnej rovnodennosti, pozorovateľ pozrie z vrcholu Slnečnej pyramídy na západ, slnko uvidí zapadať presne pod označeným kameňom na horizonte. Podobné označenie nájdeme aj na Cerro Chiconautla, ktoré leží štrnásť kilometrov na západ, ďalšie sa našli dokonca vo vzdialenosti tridsaťpäť kilometrov. /5, 6/
Známa je chodba, ktorá vedie popod veľkú pyramídu a končí sa tam v štyroch komorách, ktoré dnes voláme ,svätá jaskyňa'. Archeológovia sa domnievajú, že celá stavba vznikla nad svätou jaskyňou, lebo vraj naznačuje vchod do podsvetia a súčasne predstavuje pupok stredoamerického   sveta,   ku   ktorému   putovali   pútnici,   kupci a usadlíci. To je teda nápad!
Neďaleko Slnečnej pyramídy sa našli podzemné priestory, kam turisti nemajú prístup. Podzemné komory skrývajú tajomstvo, skutočnú záhadu, o ktorej odborný svet nerád hovorí. Miestnosti sú totiž izolované hrubou vrstvou sľudy. Že čo je na tom také záhadné?
Predstavte si strop pivnice, ktorý je najprv z kameňa. Ďalšia pätnásťcentimetrová vrstva je zo sľudy a napokon posledná znova z kameňa. Celé sa to podobá sendviču -chlieb, šunka, chlieb.
Strážnik mi otvoril príklop v zemi. V okamihu, keď do otvoru vniklo slnko, sľuda odrážala oslepujúce svetlo. Doteraz objavili tridsať metrov tejto sľudovej vrstvy. Sľuda je hydrokremičitan hlinitodraselný a nachádza sa predovšetkým vo vysokých horách v blízkosti žuly. My Švajčiari to poznáme z Gotthardovho masívu. Najväčšie náleziská sľudy na svete sú v Indii, na Madagaskare, v Južnej Afrike, v Brazílii a v Skalistých horách. Malé množstvá sú aj vo švajčiarskych a tirolských Alpách. Naproti tomu Stredná Amerika sa skladá prevažne z vulkanických hornín. Dnešné Mexiko musí sľudu dovážať, lebo sľuda má niekoľko vlastností, pre ktoré je aj v dnešných časoch nenahraditeľná. Je pevná a súčasne pružná. Odoláva teplu do osemsto stupňov Celzia a neškodia jej ani náhle výkyvy teploty. Sľuda nepodlieha účinkom všetkých organických kyselín, ktoré vznikajú v pôde pri rozklade odumretých rastlín, zvierat a mikroorganizmov za spolupôsobenia dažďovej vody. Okrem toho je sľuda výborný izolant. Je odolná voči elektrickému oblúku a povrchovému prúdu a zabraňuje výbojom elektrickej energie. Plátky sľudy sa dajú listovať priam ako kniha. Najtenšie vrstvy sú priehľadné a stále voči vysokým teplotám, preto sa osádzajú do okien vysokých pecí. V elektrotechnike sa sľuda používa na izoláciu elektrónok v rádiách a televízoroch, je potrebná v transformátoroch a v radarovej technike. Svoj význam si ako vynikajúci elektrický izolant zachovala dokonca aj v počítačovej technike. Sľuda nižšej kvality sa drví na prach alebo delí na plátky. Tie potom slúžia v elektrických hladičkách, hriankovačoch a práčkach.
Ako sa dostala sľuda na strop teotihuacanskej pivnice? A načo ju tam dávali? Istý priateľ archeológ predpokladá, že sľuda nádherne žiarila na slnku, preto ju používali ako slnečný reflektor.
To však neobstojí. Nezabúdajme, že sľuda bola inštalovaná do stropu na spôsob sendviča. Vôbec sa nedostala do styku so slnkom. Okrem toho, keby boli pokryli sľudou celé dlážky, aby mohla pekne odrážať slnko, bola by stačila celkom tenká vrstvička. Pätnásťcentimetrová vrstva sľudy je neúmerne hrubá.
Pri hľadaní nových vysvetlení vzniká nebezpečenstvo, že človek niekedy nejaké naozaj nájde. /7/ Nemôžem vám ponúknuť nijaké patentované riešenia a mám k dispozícii iba svoj chatrný rozum a fantáziu, aby som naznačil nové vysvetlenia. Žeby pivničné miestnosti izolovali preto, lebo v nich uchovávali citlivé prístroje? Aparatúry, ktoré bolo treba chrániť pred elektrickými výbojmi, napríklad bleskom, i pred kyslou dažďovou vodou a vysokými teplotami? Ak by sa môj predpoklad blížil k pravde, vynárajú sa nové otázky. Odkiaľ stavitelia z kamennej doby poznali špeciálne vlastnosti sľudy? Teotihuacančania nepoužívali ani nebezpečné kyseliny, ani nepracovali s vysokými teplotami či s elektrinou. Geológovia zistili, že neprirodzená vrstva v Teotihuacane pozostáva zo svetlej sľudy zvanej muskovit, ktorú naši prarodičia nazývali sklo z Moskvy.
Niekto predsa musel poznať zdroj dovozu sľudy i jej kvality. Stavitelia kamennej doby tu neprichádzajú do úvahy.
Na medzinárodnom kongrese amerikanistov v roku 1974 v Mexiku predniesol pán Hugh Harleston vzrušujúcu prednášku, ktorá odborníkov zmiatla. /8/ Harleston sa v Teotihuacane pokúšal nájsť jednotnú mieru, ktorá by platila pre všetky stavby. Objavil ju pri hodnote 1,059 metra a dal jej mayský názov hunab, čo znamená jednotka. Táto miera sa v Teotihuacane hodila na všetky stavby v meste.
Takže Quetzalcoatlov chrám, Slnečná a Mesačná pyramída merajú na výšku 21, 42 a 63 jednotiek, sú teda navzájom vo vzťahu 1:2:3. Pán Harleston pracoval aj s počítačom. Výsledky vyhodnotených údajov privádzali bádateľov do zúfalstva. V pyramídach okolo citadely objavil údaje o priemerných dráhach Merkúra, Venuše, Zeme a Marsu. Priemernú vzdialenosť pre Slnko určil na 96 jednotiek. Správna vzdialenosť Merkúra je 36, Venuše 72 a Marsu 144 jednotiek. Blízko za citadelou tečie potok, ktorý stavitelia Teotihuacanu odklonili do umelého kanála. Kanál viedli popod Cestu mŕtvych. S 288 jednotkami presne naznačuje vzdialenosť pásu asteroidov, ktorý leží medzi Marsom a Jupiterom. Aj v ňom sa ako v potoku pohybujú tisícky kamienkov. /9/
520 jednotiek od stredovej línie citadely, odkiaľ sú všetky dráhy merané, ležia základy neznámeho chrámu. Zodpovedajú vzdialenosti Jupitera. O 945 jednotiek ďalej stoja zvyšky iného chrámu. Táto budova označovala Saturn.
Napokon o 1 845 jednotiek ďalej, na konci Cesty mŕtvych, prebieha presne stredom Mesačnej pyramídy dráha Uránu. Ak by sme predĺžili rovnú líniu Cesty mŕtvych, skončila by sa vzadu na vrchole Cerro Gorda. Aj tam ležia zvyšky malého chrámu a veže, ktorá stojí na starých základoch. Oblúky kružnice s polomerom 2 880 a 3 780 jednotiek udávajú priemernú vzdialenosť Neptúna a Pluta.
Cesta mŕtvych sa teda ukázala ako zmenšený model slnečnej sústavy. Je pozoruhodné, že veľká Slnečná pyramída nie je súčasťou tohto systému - vôbec nestojí na osi, ale mimo veľkolepého bulváru.
Plánovači Teotihuacanu museli pre model slnečnej sústavy od samého začiatku stavby zohľadniť okolitú krajinu a počítať i s pahorkom na konci cesty. Odkiaľ ale poznali údaje o priemerných obežných dráhach našich planét? Urán bol objavený až v roku 1781, Neptún v roku 1845 a drobček Pluto až v roku 1930. Vari tu zanechali všemocní znamenie, nad ktorým si mali budúce generácie lámať hlavu? Aby ste mi rozumeli, netvrdím, že Teotihuacan postavili mimozemšťania. Tí si ruky nezašpinili. Pravdepodobne do piesku nakreslili architektom model slnečnej sústavy a nariadili im, aby v určitých odstupoch postavili chrámy - ako skamenené posolstvo pre budúcnosť.
Aby sme jasnejšie videli, niekedy stačí iba zmeniť uhol pohľadu.
Share:

1 komentář :

  1. klobuk dole pan Husák,hlboko v svojej dusi citim,ze ste trafili klincek do hlavicky,dakujem

    OdpovědětVymazat

Archiv blogu

Používá technologii služby Blogger.

Zajímavé odkazy:

Masáže - Buddhova zahrada

Masáže - Buddhova zahrada
Buddhova zahrada

Kontaktujte mne:

Název

E-mail *

Vzkaz *

Copyright © Hadův týden | Powered by Blogger
Design by SimpleWpThemes | Blogger Theme by NewBloggerThemes.com